Sokch'o

28.11.2001 : Streda.
Konečne sme už v Sokch'o. Cesta však nebola taká dlhá ako sme predpokladali. Do mesta sme prišli už o 3:35 ráno a v autobuse som si dokonca zabudol tento zápisník! Až teraz, o 8:05 som si ho vyzdvihol späť. Som tomu rád. Zľakol som sa, že stratím všetky doteraz zozbierané informácie a taktiež, že nebudem mať kde ďalej zapisovať naše zážitky. Nakoniec došlo iba k zámene pera, ale to nič. Aspoň mám jedno pravé kórejské.
Ráno sme stále boli veľmi ospalí. Vedeli sme, že sa musíme dostať do centra, aby sme našli nejaké lacné ubytovanie. Podľa dodatočných informácií sme sa mali nakoniec dostať až takmer na druhú stranu mesta. Ani sme však netušili, aká vzdialenosť to v skutočnosti je. Stále bola v podstate noc, čo nám mierne komplikovalo orientáciu. Prešli sme okolo miestneho majáka na pobreží Japonského mora, dostali sme sa na hlavnú ulicu, kde sa nachádza aj miestny City Hall. Nakoniec sme prišli až k druhej autobusovej stanici, tzv. Intercity bus station. Tu sa nachádzala ubytovňa, kde sme si zložili veci a ešte aj načerpali nových síl do ďalšieho dňa, určite plného na nové zážitky. Vyjednávanie však bolo pomerne zdĺhavé, pretože tá pani, ktorá ubytovanie poskytovala, neovládala angličtinu. Nakoniec, nohami-rukami sme sa nejako zjednali a dohodli cenu 10.000 W/1os./1noc. No, nie je to také zlé... Máme pritom k dispozícii posteľ, vyhrievanú podlahu (tá je úplne bežná v celej Kórei), vlastnú kúpelňu a samozrejme televízor s množstvom televíznych kanálov. Jeden kanál je celý v angličtine, údajne je to vysielanie pre americkú armádu, ktorá (ako som už písal) tu má svoju základňu, v Južnej Kórei. Ubytovacie podmienky boli teda absolútne postačujúce.
Teraz však nastúpime na miestnu autobusovú dopravu, aby sme sa odviezli do miestneho národného parku. Som veľmi zvedavý, čo nás čaká a neminie...

17:20
Opäť máme za sebou veľmi náročný deň.
Do Soroksan National Park sme sa lacno odviezli autobusom č. 7, ktorý tam má konečnú. Lístok stál 650 W/1os.
Národný park bol naozaj skvostný. Ani vstupné nebolo drahé a s ISIC kartou ešte lacnejšie ako bežné. Po krátkom uvažovaní sme dali prednosť pešej turistike pred lanovkou. Naša túra v nádhernom prostredí vyvrcholila návštevou známej jaskyne s Budhovou sochou a tento výlet sa naozaj oplatil. Bolo to však dosť náročné. Takmer na začiatku sme nemohli nevidieť obrovskú sochu Budhu. Atmosféru dolaďovali budhistické melódie a rytmické bubny miestneho kláštora. Ďalej sme pokračovali alejou stromov, lemujúcou turistickú trasu približne 1/2km. Až potom sme sa dostali na typický stúpajúci turistický chodník. Tu sme stretli aj dvoch Čechov, ktorí tiež mali naplánované spoznávanie miestnych hôr. Trošku sme sa porozprávali, ale potom sa naše cesty rozišli. Oni chceli vidieť niečo iné ako my, takže naše odlúčenie bolo logické...

Neskôr sme museli využiť všetky naše fyzické sily na prudký výstup po "kamennom mori", až sme sa dostali k rebríku. Čakalo nás ešte veľa schodov, kým sme dosiahli až samotný vrchol a kým sme si mohli vychutnať kľud, pôsobivý horizont tunajšej prírady, hory, zamrznuté vodopády (hoci sneh tu ešte nebol) a samozrejme aj samotnú jaskyňu so sochou Budhu. Hore sedel strážca "pokladu". Pripadal som si ako v dobrodružnom filme. Tak ako ťažko sa šlo hore, podobne sa šlo aj dole. Nakoniec sme to ale zvládli.
Keď sme sa vrátili, rozhodli sme sa ešte pozrieť miestny kláštor. Uvedomil som si, že mnísi v zime nemajú svoje klasické oranžové oblečenie, ale sivé. Po tejto krátkej exkurzii sme už nevládali. Predsa sme sa nechali ešte zlákať lanovkou, na ktorú však študentské zľavy naplatia. Obojsmerný lístok stál 4.900 W/1os., no čo sa dá už robiť? Aj tak to môžeme hodnotiť len a len pozitívne. Hore sa nám ponúkol panoramatický výhľad na okolité miesta, hory, more ako aj samotné mesto Sokcho. Fúkal však veľmi silný vietor a mali sme čo robiť, aby nás neodfúklo. Aj preto sme sa hore až tak dlho nezdržali.
Keď sme sa vrátili, až dvakrát nás zastavili študenti turistického ruchu, aby nás nakamerovali a urobili s nami interview. Nakoniec sme sa všetci v družobnej nálade aj odfotili. Aké príjemné oživenie...
Keď sme sa vrátili do mesta, konečne sme si obzreli aj Japonské more z blízka. Toto všetko nám úplne na dnes stačilo. Napriek námahe, ktorú sme museli podstúpiť, obohatili sme sa o nové zážitky, skúsenosti. Treba to zažiť však na vlastnej koži a určite to stojí za to!

12:30
Sme veľmi radi, že sa nám podarilo stihnúť vlak. Teraz už cestujeme smerom na Andong a bude to dosť dlhá cesta, až 5 hod. Vlaky, ktoré stoja v Andongu majú odchod o 12:30 a 15:35. Tieto vlaky sú isté. Je však možné, že existujú aj iné termíny. Odchod je z mesta Gandneung, ktoré sa nám javilo krajšie a zaujímavejšie ako Sokcho. Hneď vedľa autobusovej stanici sa nachádza turistické informačné centrum, s veľmi ochotným personálom. Cca 20-30 minút sme šľapali hlavnou ulicou, až kým sme došli na vlakovú stanicu. Vlak odchádzal o 20 minút. Kúpili sme si lístok 2. triedy, lebo 3. trieda tu nebola k dispozícii. Čo bolo však dôležité, je fakt, že tu platia veľmi výhodné študentské zľavy, cca 20%, na kartu ISIC. Naša cena tak klesla na súčasných 7.400 W/1os.! Príchod je o 16:57 hod.
Na lístku je napísané aj akým vozňom pocestujete a číslo sedadla. Pri rozbiehaní vlaku Vás na palube tohoto dopravného prostriedku privítajú aj v angličtine! Vlak mi mimochodom pripomínal náš Inter-city, je pohodlný. Všade, kde sa dá, treba odteraz cestovať vlakom! Študentská zľava sa možno dá pýtať aj bez ISIC karty, keď poviete, že ste študent, tak to platí. Ich ani nenapadne, že by ste si mohli vymýšľať..., takže to treba skúsiť. Lístok kontrolujú ešte pred nastúpením do vlaku.
Cesta je zatiaľ veľmi príjemná. Asi prvýkrát v živote cestujem vlakom s tým, že naľavo od nás sa rozprestiera nekonečné more a napravo sa nachádza pohorie. Je to prekrásne.
Čo je naozaj dobré, to je to, že pred každou zastávkou Vás upozornia (všetkých cestujúcich), veľmi zrozumiteľne aj po anglicky, aby ste sa pripravili vystúpiť ak daná stanica je Vaša cieľová... Tým sa nám zvyšuje istota, že vystúpime naozaj na správnom mieste...

16:35
Cesta ubehla rýchlo. O chvíľku vystupujeme. Ako som cestovnú trasu sledoval, uvedomil som si, prečo tadiaľto autobusy ani nechodia. Vlak prechádza horami a takými miestami, ktoré cesty ani nemajú. Ide v podstate o neobývanú oblasť. Ľudia v Južnej Kórei sú sústredení predovšetkým do veľkých miest. Vidiek tu vlastne ani neexistuje. Jednoducho, pracovné príležitosti sú v mestách, a preto dochádza k migrácii obyvateľstva z vidieka do miest. To je ale súčasný trend takmer všetkých vyspelejších krajín sveta...
Už teraz však vidíme aj cestu s dopravnými prostriedkami, čo je jasný náznak toho, že onedlho vystupujeme.
Práve teraz som si všimol, že sedadlá, na ktorých sedíme, sa dajú dokonca ešte aj otáčať a to tak, že štvorica sedí oproti sebe. Praktické. V prospech pohodlia z cestovania hovorí aj fakt, že počas cesty sa vo vlaku roznáša jedlo a občerstvenie, ktoré si každý cestujúci môže kúpiť.
Medzi časom sa angličtina vytratila. Asi to bude tak, že jej použitie je aplikované výlučne v súvislosti s turisticky atraktívnymi stanicami a miestami. Ale to nie je až taký problém. Teraz nás oveľa viac trápi to, že počasie je dosť sychravé a nepríjemné. Je chladno. Dúfam, že tú dedinu pri meste Andong ešte dnes stihneme...
Zastávame a balíme sa. Čaká nás proces hľadania si čo najlacnejšieho ubytovania. Atmosféru doľaďujú mobilné telefóny kórejcov. Melódie týchto telefónov sú fantastické! Naraz hrá viacero zvukov, dokonca aj s bicími... Super! Také niečo sme ešte ani nevideli, ani nepočuli. Mobilný telefón tu má takmer každý a preferované sú, všeobecne, domáce značky. To je pre Južnú Kóreu typické. A to, že tu ponúkajú naozaj zaujímavé mobilné telefóny, za zaujímavé ceny je zrejmé aj z toho, že mnoho turistov si ich aj kupuje. Boli sme však upozornení, aby sme si ich nekupovali, pretože na Slovensku by neboli funkčné. No čo už? Škoda...